EMO

Vše kolem EMO stylu...

Vaše příběhy



Viem, že sa nevráti...

09.01.2012 by Kikuska985 - kikuska985@azet.sk

Celé sa to začalo keď som ho spoznala. Tomáš bol úžasný chalan ktorý ma priťahoval práve svojou odlišnosťou. To čo bolo pre ostatných také divné, choré, a neviem ešte aké, bolo pre mňa, na ňom jedna z tých najlepších vecí. Ja som bola vždy trochu labilná, a keď sme sa dali do kopy, všetci sa od nás radšej držali ďalej, pretože my sme boli "ten divný pár". Ja som sa na tom vždy len zasmiala, ale Tomáš nechcel aby si o mne kvôli nemu mysleli niečo zlé. Stále nevedel pochopiť fakt, že mne je úplne jedn, čo si kto myslí. Tomáš sa naozaj niekedy choval zvláštne ale mne to nevadilo, milovala som ho takého, aký bol, so všetkými jeho chybami a nedostatkami, ktoré ostatný videli. Pre mňa bol dokonalý. Jedného dňa keď sme boli vonku, mu prišiel telefonát z nemocnice, v ktorom mu oznámili že jeho otec mal autonehodu a zomrel. V tej sekunde vyzeral ako by sa mu zrútil celý svet. On mal vtedy 17 a jeho otec bol jediná rodina ktorú mal. Mal ísť do decáku. Deň na to prišiel za mnou, a rozišiel sa so mnou so slovami: "Milujem ťa, ale budem musieť ísť. Si to najlepšie čo som mal. Navždy ťa budem milovať." Potom proste odišiel a ja som tam zostala šokovane stáť. Chodili sme spolu dva roky, a on sa so mnou zrazu rozišiel bez toho aby mi udal normálny dôvod. Na ďalší deň som si povedala že predsa len pôjdem ešte za ním, aspoň mu pomôžem s balením si vecí. Mala som klúče od jeho bytu, hádam od kedy sme spolu začali chodiť a keď sme sa teraz rozišli tak som mu ich nestihla vrátiť. Keď som prišla do jeho bytu, všade bol prievan, a ja som si všimla na stole položenú obálku s mojím menom. Išla som do kuchyne, a videla ho, ako stojí v okne a pozerá dolu. Rýchlo som naňho zakričala! Ale on sa len otočil na mňa, utrel si slzy, a povedal: Odpusť mi to. Milujem ťa". Hneď ako to dopovedal skočil dolu. Bol to najhorší deň v mojom živote. List ktorý mi nechal, bol to najkrajšie a zároveň to najsmutnejšie čo som kedy čítala. Od kedy zomrel prešiel už rok, a ja sa aj tak každý deň budím s nádejou že sa otočím, a on bude stáť vo dverách. Ale on nebude! A potom si to uvedomím, to že ho už nikdy neuvidím. Ja to viem, len na to občas zabudnem. Všetci hovoria: "kým nás smrť nerozdelí" ale on mi hovoril: "Nás ani srmť rozdeliť nemôže" ale predsa rozdelila. Od kedy zomrel nebol jediný deň, ktorý by som bola šťastná. Keď tu bol, mala som pocit, že môj život má zmysel, lebo mám pre koho žiť, lebo je tu niekto komu na mne záleží a miluje ma. Ale teraz mám pocit absolútnej nedôležitosti na tomto svete. Teraz som ja považovaná, za tú divnú. Ale možno keby prežily oni aspoň jednu z tých vecí ktoré som prežila ja, od svojich 5-tich až po 17-násť, tak by aj oni boli "tý divný". Jediné čo ma teraz ako tak drží pri živote, je vedomie, že ľudia prežili aj horšie veci, a že sú ľudia ktorý sa majú oveľa horšie ako ja.




Vaše komentáře:

Zatím nebyl vložen žádný komentář. Můžeš být první...







Přidejte svůj komentář:

Nick:
E-mail:
Opište pozpátku:  49819
Zpráva:

Nezůstávejte pouze u komentářů, přijďte si také pokecat online do našeho super EMO chatu.



?>